Vitajte na stránke obce Vernár

Expertíza symobolov obce

Expertíza obecného erbu, pečate a vlajky

Horská obec Vernár leží na východnom okraji Nízkych Tatier pod Kráľovou hoľou v doline Vernárskeho potoka. Spočiatku patrila k Spišu od 16. Storočia bola pričlenená ku Gemeru. Hornatý a zalesnený chotár leží v nadmorskej výške v rozpätí od 750 do 1545 m. Jeho poloha predurčovala obyvateľov Vernár predovšetkým k pastierstvu a k práci s drevom v bohatých okolitých lesoch. Aj v písomných prameňoch – listinách – územie, na ktorom neskôr vznikla obec, sa uvádza ako „les nachádzajúci sa medzi (Kráľovou) Hoľou a cestou do Brzotína“. Tento les daroval uhorský kráľ Ondrej III. roku 1294 magistrovi Eliášovi, synovi komesa Farkaša (Wolfganga) „ de Jurčák“. Les dal potom Eliáš k dispozícií Vernerovi, synovi Hanuša zo Žakoviec, aby ho osídlil na zákupnom (nemeckom) práve. Stalo sa tak roku 1295. Roku 1310 sa už spomína prvýkrát Vernár ako „obec Vernerova“ (villa Verneri). Ešte v tom istom roku daroval komes Eliáš z rodu Görgeyovcov obec Vernár (spolu s lesom a neďalekou osadou Falkenstein) kartuziánskemu kláštoru na Skale útočišťa. Od 16. Storočia patril Vernár k muránskemu panstvu a ku Gemeru. V roku 1657 dal palatín Vešeléni Vernár do zálohu Spišskej kapitule, ktorá ho vrátila až po roku 1700. Z ďalších významnejších majiteľov muránskeho panstva i Vernára je potrebné spomenúť Koháryovcov, významných podnikateľov v hutníctve a železiarstve v Uhorsku. Koháryovské panstvá získal roku 1816 sobášom s jedinou dcérou Antona Koháryho Máriou Antóniou saské knieža Ferdinand Juraj Coburg. Coburgovci sa ukázali potom nielen ako významní podnikatelia, ale mali dobré kontakty a príbuzenské zväzky aj s príslušníkmi európskych kráľovských rodín.

Administratívne bol Vernár k Spišu nanovo pričlenený až v 20. storočí.

Obyvatelia Vernára sa v minulosti živili najmä chovom oviec a dobytka, drevorubačstvom, uhliarstvom, výrobou šindľov, dreveného riadu a furmančením. Hlavne v čase, keď na muránskom panstve sa rozvíjalo železiarstvo (za Koháryovcov a Cobrugovcov) sa na Horehroní a vo Vernári darilo uhliarstvu. Huty a hámre totiž v hojnej miere pri svojej výrobe využívali drevené uhlie, ktoré sa pálilo v okolitých lesoch.

Z národnostného hľadiska pri počiatkoch obce treba predpokladať prítomnosť slovenského i nemeckého etnika. Pravdepodobne v priebehu 16. – 17. storočia počas valašskej kolonizácie sa tu usadilo obyvateľstvo východného obradu. Z toho dôvodu z konfesionálneho hľadiska tvoria väčšinu obyvateľstva obce gréckokatolíci. Patrónkou dnešného kostola je Panna Mária (Narodenie). Postavený bol v klasicistickom slohu roku 1824 na základoch staršieho chrámu.

Správu obce vykonával od stredoveku richtár a prísažní. Počet prísažných sa menil. V 2. polovici 18. storočia boli 4, pričom jeden z nich (asi najstarší) bol zástupcom richtára (vicerichtár). V tom čase už bola obecná správa a jej administratíva plne rozvinutá. Svedčí o tom vydávanie vlastných písomností spečatených obecnou pečaťou. Najstarší doklad na použitie tejto pečate je na dokumente z 9. 1. 1776. Oválna pečať o rozmeroch 28x31 mm má vo svojom poli zobrazenú postavu uhliara s lopatou pri práci s dymiacim sa dreveným uhlím. Kruhopis pečate obsahuje slovenský text: VERNARSKA PECATKA. Hoci na nej nie je uvedený rok vzniku pečatidla, podľa typu písma a obrazu na nej, mohla vzniknúť okolo polovice 18. storočia. To však neznamená, že obec nemohla používať aj staršie typárium, z ktorého odtlačok pečate sa nezachoval.

Roku 1824 si dala obec vyhotoviť nové pečatidlo, ktoré súviselo s dokončením výstavby nového kostola. V poli tejto oválnej pečate (priemer 27x31 mm) sa totiž objavila patrónka chrámu Panna Mária ako kráľovná. Je znázornená v plášti s kráľovskou korunou na hlave a v pravej ruke so žezlom. Túto pečať obec používala na overovanie svojich písomností aj v 2. polovici 19. storočia, kým v dôsledku maďarizácie a administratívnych úprav neprešla iba na nápisové pečiatky, tak ako väčšina obcí v Uhorsku.

Pre tvorbu obecného erbu máme takto k dispozícií dve historické obecné pečate. Prednosť má historicky staršia, teda tá, ktorá upozorňuje na jedno z hlavných zamestnaní jej obyvateľov. Jej obraz pečatného poľa sa môže stať základom pre tvorbu obecného erbu.

Erb navrhujeme v nasledovnej podobe:
Popis erbu:
V zelenom gotickom štíte strieborný čiernobradý uhliar v striebornej košeli, v čiernych nohaviciach, čiernej obuvi a čiernej kapucni po plecia, držiaci vľavo striebornú lopatu so zlatou rukoväťou, pred ním a za ním čierne uhlie dymiace strieborne.

Poznámka:
V heraldike môže byť zlatá farba nahradená žltou a strieborná bielou.

Interpretácia erbu:
V erbe je znázornený zamestnanecký motív uhliarstva, ktoré miestnym obyvateľom poskytovalo v minulosti dôležitý zdroj obživy. Čierna farba je bohatšie zastúpená najmä kvôli tomu, že uhliari pracovali s ohňom a dymom. Zelená farba štítu je symbolom bohatých lesov na okolí. Erb v tejto podobe je erbom jedinečným a neopakovateľným, vychádzajúcim z dávnych uhliarskych tradícií obyvateľov obce a z historicky doloženej obecnej pečate. Spĺňa preto kritériá heraldickej tvory na Slovensku.

Vlajka obce:
Je odvodená od sfarbenia erbu. Má mať pomer strán 2:3 a na konci dovitý zástrih siahajúci do tretiny listu vlajky. Skladá sa z 5 pruhov v poradí: biely (2/7), čierny (1/7), žltý (1/7), čierny (1/7) a zelený (2/7).

Pečať obce:
Je kruhová, bez heraldického šrafovania. Stred vypĺňa zvolený obecný symbol (môže byť aj bez štítu). Kruhopis pečate znie: OBEC VERNÁR. Text na začiatku a konci môže byť doplnený dvomi výraznými čiernymi bodmi.

Prílohy:
1. Fotokópia pečate obce z 18. storočia
2. Fotokópia pečate obce z r. 1824

Pramene a literatúra:
ŠOBA-Levoča, KS-L, komas. I. č. 1050, kr. 335; ŠOBA-Levoča, skartovaný materiál
Fekete Nagy, A.: A szepesség területi és társadalmi kialakulása, Budapešť 1934
Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku, Bratislava 1984
Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae 1, Bratislava 1980
Šmilauer, Vl.: Vodopis starého Slovenska, Praha a Bratislava 1932
Vencko, J.: Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši, Ružomberok 1927
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III, Bratislava 1978

Levoča, 18.11.2000

Dr. František Žifčák
Mierové nám. 7, 054 01 Levoča